Dievča

10. června 2014 v 21:35 | Enora |  ○ SHORT STORIES
Ahojte. Od pondelka do stredy mám poobedky a to sú totálne zabité dni -_-. Som totálne grogy pretože nič nerobíme a to sa skôr unavíte keď nič nerobíte...no nič. Pridávam vám sem moju poviedku, sktorou som skončila na 2. mieste na Trojruži. Profka povedala, že saza ňu určite zdrbú, pretože som z cirkevnej školy atá pviedka je no....však si prečítajte sami :D


Pozrela sa na seba do zrkadla na stene, ktoré odrážalo celú jej postavu odetú len v spodnom prádle a starostlivo sa študovala. Jej tvár mala tvar kruhu s jemnými črtami, havranie vlasy, ktoré rámovali jej tvár, husté obočie, ktoré sa jej vynímalo nad jej smaragdovými očami v tvare mandlí, gombičku namiesto nosa a plné pery. Pod bradou sa jej schovávala druhá brada, ktorú tak neznášala! Prečo nemôže mať iba jednu? Chce tak veľa? Zišla pohľadom o čosi nižšie a zadívala sa na svoje prsia. Boli zvädnuté, bez života. Vyzerajú ako prsia nejakej osemdesiatročnej stareny a nie šestnásťročného dievčaťa. Smutne si povzdychla a presmerovala svoj pohľad na svoje brucho. To nie je brucho, ale brušisko! Kyslo sa opravila. Prstami si prešla cez hustú spleť strií, ktoré sa pomaly ale isto tiahli smerom hore k prsiam. Pozrela sa na svoje boky a zvraštila obočie. Prečo nemôžu byť užšie? Bez nich by vyzerala lepšie. S nimi vyzerá ako prerastená veľryba alebo, ako hovorí jej macocha, ako skriňa. Na pravom stehne jej svietila súhra jaziev v tvare mriežky. Prešla po nej prstami a jemne sa usmiala. Pamätala si, keď si ju spravila, prečo a aký to bol úžasný pocit oslobodenia od sveta. Zhlboka sa nadýchla a šla do svojej izby, aby sa obliekla do školy.
Škola. Nemala to tam bohvieako rada. Mala tam len pár priateliek, ktoré ani neboli priateľky. Len známe. Cudzinci so spomienkami. Prešla si cez svoje krátke vlasy a myslela na to, prečo si ich musela ostrihať. Bolo to preto, lebo jej úžasné priateľky jej tam nahádzali žuvačky. Ako bonus povedali, že si ich tam napchala sama. Keď to povedala učiteľke, len nad tým mávla rukou a nezapodievala sa tým. Však na čo? Ony boli vzorné a dobré žiačky plus boli krásne a obľúbené. A ona? Nízka, tučná, introvertná baba s celkom dobrým prospechom. Nebola dostatočne pekná a ani obľúbená. Tak na čo sa tým zapodievať? Učiteľka mala isto nejakú dôležitejšiu robotu. Napríklad si ísť prepudrovať nos, lebo sa jej už po troch odučených hodinách jemne leskol. Aby sa nepovedalo, poslala ju domov, lebo pri pohľade na jej uplakané oči sa jej zdvíhal žalúdok. Toť z lásky k blížnemu svojmu. Macocha ju doma nerada videla a keď zbadala, v akom stave sú jej vlasy, schmatla nožnice, posadila ju na stoličku a začala strihať. A jej sa celý čas ticho kotúľali slzy po lícach.
Zaklipkala rýchlo očami aby odohnala slzy, ktoré sa jej ryli do očí pri tejto spomienke. Nikto nič neriešil a všetci sa tvárili akoby sa nič nestalo. Dokonca aj ona. Na druhý deň, keď prišla do triedy, jej dokonca aj pochválili jej nový účes. Dokonca aj jej priateľky. A Ona sa len jemne usmiala a poďakovala. Bolo jej zo samej seba zle. Cítila sa ako použitá a odkopnutá handra. Ale nikdy sa nesťažovala. Však aj prečo? Zmenilo by to niečo? Zastal by sa jej niekto niekedy? Asi nie.
Keď prišla do triedy, sadla si do svojej lavice, kde sedela sama a vytiahla si učebnice. Všetci spolužiaci postupne prišli do triedy. Nikto sa jej nepozdravil, ani neprihovoril a jej to ani nevadilo. Bola zvyknutá a ako jej macocha hovorila, vystačí si aj sama. No jasné. Dokonca ju ani nikto nevyskúšal, nie žeby sa učila. To určite nie. Radšej, akoby sa mala učiť, si čítala knihy, kreslila, nie žeby mala nejaký mega talent, alebo jednoducho počúvala hudbu a snívala o nesplniteľných veciach.
Po príchode domov sa modlila aby je otec nebol hore ale spal na ich rozbitom gauči v svojom opileckom spánku. Vybrala zväzok kľúčov z vrecka a čo najtichšie odomkla. Ticho. To je dobré. Pomyslela si a ako duch prešla rýchlo ku schodom. Prvý krok, druhý, tretí a staré drevené schody pod ňou zaškrípali. Do kelu. Pomyslela si. Napätím ani nedýchala, ani sa nehýbala. Ticho. Pomaly a čo najtichšie vyšla hore po schodoch. Zrazu začula rachot na prízemí a otvárajúce sa dvere. Nie.
"Si doma, decko?!" zaznel nahnevaný opitý hlas jej otca. Jeho ťažké a namáhavé kroky boli bližšie ku schodom, pri ktorých doteraz stála.
"Tak si tu?!" zaznel jeho hlas ešte viac nahnevane. Rýchlo sa prebrala zo šoku a čo najtichšie sa presunula k dverám svojej izby.
"Počujem ťa! Tvoja mrandľavá matka ťa nenaučila sa pozdraviť tvojmu živiteľovi?! Keď ťa chytím tak sa to hneď naučíš ty malá humusačka!" Zamkla sa a ticho sa modlila. Počula jeho kroky pri jej izbe a zrazu do nich začal búšiť päsťami. Nie.
"Otvor tie zasrané dvere!" Začal ešte viac búšiť a videla ako sa dvere pomaly ale isto začínajú lámať. Bože, pomôž mi. Úzkostlivo si pomyslela.
"Zabijem ťa ak ich hneď neotvoríš!" Nezabiješ ak to spravím skôr. Išla rýchlo k svojej taške a vybrala z nej starú, potrhanú peňaženku a otvorila ju. Tak bola. Jej jediná skutočná kamarátka. Žiletka.
Vytiahla ju z obalu, v ktorom ju stále mala a rýchlo si ňou prešla po ľavom zápästí a potom po pravom. Najprv cítila spaľujúcu bolesť na oboch zápästiach a potom mdloby. Sadla si sa posteľ. Pozrela sa dole na zápästia a na červenú krv, ktorá sa z nich rinula. Už ani nepočúvala otcovo búšenie na dvere. Pomaly si ľahla na posteľ a zatvorila oči. Už to ani nebolelo. Skôr sa cítila ako na obláčiku. Tak ľahko. Tak pokojne. Posledný krát sa nadýchla a s úľavou vydýchla. Bol to jej koniec. Smrť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 tessi tessi | 10. června 2014 v 21:42 | Reagovat

opravdu krásné ;-)  gratuluju k 2 místu

2 ♥ W-violet ♥ ♥ W-violet ♥ | 11. června 2014 v 6:35 | Reagovat

Páni,s toho běhá mráz po zádech O_O
Ale jinak jsi to moc krásně napsala,také gratuluji k 2 místu. :-)

3 Ooomarie ♥ Ooomarie ♥ | Web | 11. června 2014 v 17:21 | Reagovat

Je to opravdu krásně napsaná povídka, jen je trošku smutná. Je mi ale líto lidí, kteří toto musí prožívat... ale napsala jsi to krásně ♥

4 Dominique Dominique | E-mail | Web | 11. června 2014 v 17:57 | Reagovat

Je nádherná, proč si nezačala psát povídky dříve ? :-)
Je to krásná povídka, ale smutná :-(
Ale všechno nemusí končit dobře ;-)

5 Peťúš Peťúš | Web | 11. června 2014 v 19:35 | Reagovat

ahoj, chcem sa opýtať som stále wardrobe? :)

6 Sopphie | abenson-hq.blog.cz Sopphie | abenson-hq.blog.cz | Web | 12. června 2014 v 15:19 | Reagovat

Nejdřív se mi popravdě ten příběh nechtěl číast ale teď vůbec nelituju, že jsem si ho přečetla. Moc gratuluji k druhému místu! Máš opravdu velký talent. Doufám, že sem budeš takovéto články dávat častěji protože já budu určitě tvoje pravidelná čtenářka :)

7 Soreia | CREYATIVITE Soreia | CREYATIVITE | Web | 12. června 2014 v 19:25 | Reagovat

Krásna poviedka, absolútne súhlasím so Sopphie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama